Písať článok o angličtine a mojom vzťahu k nej, tesne po tom, čo zomrela kráľovná, je zvláštny pocit. Rada by som venovala pár slov na začiatok kráľovne Elizabete a ako som ju a kráľovskú rodinu vnímala a vnímam.
The queen, a classy old lady who I always remembered as a woman full of kindness and wisdom. The gentleness and a strength in the same moment. An admirable power excercised with humility and modesty. I must admit that I admire the way she handled it. Some people may argue that this portrait was just a great PR. But a man (and a woman) always becomes, at least in part, what he/she represents. There is no doubt that the Queen embraced her role for society, and she did so with dignity. Her message to society was profound. She and the royal family spread the message of stability, the value of kindness and humble manners.
And that is what English means to me. English as representation of humble and respectful communication.
Áno, ako prvé angličtina pre mňa znamená spôsob komunikácie – pokojný a úctivý. Neslávne známu rezervovanosť angličanov, nepovažujem za odmeranosť. Ako som to zažila to pre mňa je skôr spôsob ako vyjadriť svoje emócie kultivovane. Bez nutnosti vyjadriť svoj hnev krikom a ubližovaním druhej osobe. Rešpekt a asertivita akoby už bola zakorenená v kultúre a aj v jazyku.
Aj keď je mi jasné, že ľudia sú rôznorodí a problematické správanie sa môže vyskynúť všade (e. g. Britain and football hooliganism). Ale tento článok je o mojom vnímani Britskej kultúry a nemá za cieľ objektívne hodnotiť skutočnosť. Vychádza z mojich skúseností a stretnutí s angličanmi a z prostredí, ktoré mám s angličtinou spojené. Mala som to šťastie, že som sa stretla len s pozitívnym, milým a ústretovým prístupom v tomto jazyku a kultúre.
Moje prvé reálne stretnutie s anglickou kultúrou, bolo asi v šiestom ročníku, keď ma rodičia prihlásili na týždenný školský výlet do Anglicka. Bývali sme rodinách, v nejakom menšom mestečku. Ja a moja kamarátka sme bývali u staršej pani, pamätám si iba také veľké kreslo, v ktorom sedávala, vždy keď sme sa vrátili a snažila sa s nami rozprávať, čo sme v ten deň robili. No, už vtedy sa prejavovala moja introvertná povaha… Pani domáca mala s nami čo robiť, aby nás nejako zatiahla do komunikácie. Pamätám si jej snahu,a spätne to veľmi oceňujem. Aj keď vtedy som z toho bola paf. A potom mi v spomienkach zostali už len kvetované tapety a mäkké postele….
Druhý výlet do Anglicka som tiež stihla absolvovať ešte na základnej škole, z toho si už pamätám trochu viac, tiež sme bývali v rodinách a bola som z toho celkovo menej vyhúkaná ako po prvýkrát. Dokonca si pamätám aj pamiatky, ktoré sme navštívili. Musím povedať, že anglické raňajky… toasty s arašidovým maslom…. a pomarančový džús mi vedia spraviť dobrú náladu. Keď sa potrebujem naladiť na angličtinu nie je nič lepšie než začať deň s pomarančovým džemom . Nie, naozaj, keď som písala prácu v angličtine, pomáhala som si aj týmto trikom.
Vy viete, prečo niečo milujete?
Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré nám pomáhajú vytvárať si k niečomu/niekomu vzťah sú spoločné zážitky- spomienky. Niečo, čo nám bolo blízke, na čo radi spomíname. Kde sme sa dobre cítili. Keď sme sa zasmiali, keď sme boli sami sebou.
A áno, o tom je moja láska k angličtine. Či už pekné spomienky na zážitky z detstva alebo z dospelosti z výletov do Írska a nespočetné návštevy rašelinísk. Rozhovory so zaujímavými a blízkymi ľuďmi.
A to chcem na lekciách posúvať ďalej deťom – vytvoriť v nich spomienky, vzťah k angličtine, aby tom s radosťou a láskou ju mohli v sebe ďalej rozvíjať. Lebo len tak sa im bude s ľahkosťou rozprávať a učiť. U detí by nemalo ísť o snahu sa, čo najviac naučiť a namemorovať, ale práve o to vytvoriť si vzťah, cez zážitky sa nechať vtiahnuť do deja a nechať jazyk nech je prostriedkom na budovanie vzťahov. Milujem túto prácu. Milujem angličtinu ako jazyk a milujem ju aj ako spôsob ako prispieť k svetu, kde sa k sebe správame s úctou a láskou.
